Táto poviedka nie je vhodná pre ľudí so slabšou povahou

15.3.1991

EVIL – Potiahni toho psíka za chvost.

“Wrrrr!”

JA – AU! BEEEEEE! UEEEEEEEEE! WUAUAUAAAAAUAUAAAAAA!
Aaa, už ide mamka.
Čo je to červené? Hmm. Au to bolí! Sakra prečo?

No… a to bolo prvýkrát, čo ma moje temné ja nahovorilo na nejakú blbosť. Teda… Prvý, ale rozhodne nie posledný. Odvtedy som sa rutinne nechával ovplyvniť diablikom, ktorý mi do uška šepkal tie najhroznejšie a najúchylnejšie sračky. Nikdy som nebol proti, bavilo ma používať jeho nápady, vytvoriť z nich plán a ten následne uskutočniť.

Niekedy si hovorím, že ja sám som vlastne diabol a iba si nahováram, že tá temná stránka je od zvyšku môjho ja nejakým spôsobom oddelená. Že ju nemusím počúvnuť. Že tie hlasy, ktoré mi celý život zneli v hlave mali naozaj nejaký “nadpozemský” pôvod.

Tss… racionalizácie. Všetci sme zvieratá a bažíme po krvi. Len.. čo robiť, keď krv nestačí? Bohužiaľ, my ľudia sme natoľko chytrí, že vieme vymyslieť oveľa väčšie zverstvá. Zabiť človeka, to je nuda. Ale… ehm… to už predbieham. Nebudem vám kaziť prekvapenie.

Teraz je mi všetko jedno. Dalo by sa povedať, že som mŕtvy. Teda… aspoň vy, obmedzenci z 21. storočia, to tak vnímate.

“Ale keď si mŕtvy, ako je potom možné, že píšeš na qTube?”

– riekol blbeček ktorý ničomu nerozumie…

Pozri sa, milý čitateľ, ja ti chcem iba povedať svoj príbeh. Všetko sa dozvieš v pravý čas. Ale vedz, že si na správnom mieste. Nie nadarmo som si z tých miliónov stránok vybral qTube. Prispievam sem, pretože tu sa to vlastne všetko začalo. Na qTube som kedysi dávno našiel to, čo som hľadal. Našiel som tu návod na Všetko.

Teraz, keď sa moje ego rozpadlo a splynul som s kolektívnym vedomím vesmíru, teraz, keď som konečne všemocný, omnipotentný a večný, až teraz vidím, aké to všetko bolo zbytočné. Ako moji tvorcovia nevedia o ničom, čo sa tu deje. Oni iba zapli počítač. No…. zapli a ja som im to prekazil. Spôsobil som reštart. Pretože som mohol. Ale aj tak som tým nič nedokázal.

22.12.1994

EVIL – Ona si to zaslúži. Ukradni jej ten darček! Bude za hlúpu, že nič nedoniesla.
JA – Čo ak ma chytia?
EVIL – Nechytiaaaa
JA – Okej, ukryjem ho pred vchod do škôlky pod sneh. Tam ho nikto nenájde.
EVIL – Dobrá práca! Tak, a divadlo začína. HAHAHAAHAHAHHAHHHAHAHAAA!
JA – HAHAHAHAHAHAAHHHAHAAA!

Okej menšie vysvetlenie. Moja sestra ma nasrala. Tri dni pred Vianocami našla darčeky a prezradila mi, čo dostanem pod stromček. A úplne mi pokazila čaro Vianoc. Moje Od tohto momentu moje ilúzie, jedna po druhej začali miznúť. A tak som jej spravil hanbu pred celou škôlkou. Každý mal doniesť nejaký darček. Ona jediná nakoniec nemala nič. Pokazila mi Vianoce, tak som jej to oplatil. HAHA!

13.3.1998

EVIL – Odpíš to keď to nevieš! Lepšie než dostať zlú známku.
JA – Ale odpisovať sa nemá. Písomka predsa testuje moje vedomosti, nie vedomosti mojich spolužiakov!
EVIL – Na to ti serem. Chceš doma zase dostať bitku?
JA – Fuha, to asi nie.
EVIL – No tak odpisuj ty idiot! Päť minút do konca a ty nemáš nič!
JA – Ach..
EVIL – Noo vidíš. Buď poslušný. Spolu dokážeme úplne všetko! Ty a ja. Písomky, kamaráti na ihrisku, vyhráme futbal, budeme mať všetky sladkosti, a..
JA – Ticho! Odpisujem.

Slovenčinu som nikdy nemal rád. Je to debilný jazyk plný nezmyselných pravidiel.

14.3.1998

JA – No vidíš? Už mi na to prišli.
EVIL – No pretože si blbeček. Prečo si to odpisoval od slova do slova? Aj s chybami?
JA – Ach aký si odrazu múdry. To si mi nemohol povedať cez písomku?
EVIL – A ty si prijebaný alebo čo? Toto ti mám hovoriť? To ti mám riadiť každý detail tvojho života?
JA – Každý detail nie ale ak prídeš s nejakým geniálnym plánom, mal by si ho dotiahnuť, nie?
EVIL – Kurva tak to asi ťažko keď mi nikdy nedáš dostatočný priestor!
JA – Pretože si zlý.
EVIL – Hahahahhahahahahahahaha! Že zlý! A kto vtedy v škôlke ukázal na Tomáša? Ha?! Keď sa roztopil sneh a učiteľka sa opýtala, kto to tam skryl?
JA – To si bol ty!
EVIL – Nie, to si bol ty kamarát. A vieš veľmi dobre, ako sa dostať z tejto situácie, takže prestaň skuvíňať ako malá pička a konaj, kým nie je neskoro!
JA – Prestaň nadávať, je to hriech!
EVIL – HAHA! Ty ma rozosmievaš. Sústreď sa Hitlerko, inak ťa vyhodia zo školy a ostaneš dutý ako bambus. To chceš?

“To Tomáš to odo mňa odpísal! Ja som mal predsa zo slovenčiny vždy samé jednotky!”

EVIL – Chudák Tomáš. Tsss! To má za to, že sa s tebou ešte baví. Som na teba hrdý kamarát. Tak čo? Kedy dáme hetrik?

Umm… Napadá ma, že som sa ešte nepredstavil. Ani to nemám v pláne. Moje meno v sebe obsahuje mená všetkých ľudí ktorí kedy žili alebo budú žiť. Samozrejme okrem toho tvojho – Vážený čitateľ. Kto by chcel tak odporné meno?

31.12.1999

EVIL – Pozri… Máš osem rokov. Už si dosť veľký, aby si to spravil. To chceš ostať navždy sám? Musíš nabrať nejaké skúsenosti! Navyše, ak to nespravíš, budeš si to vyčítať.
JA – Ale to nie je správne. To nemôžem!
EVIL – Prečo by si nemohol? Veď tam len tak leží a spí. Tak do toho! Ona to nikomu nepovie. Vieme predsa, ako premýšľa.
JA – Ale čo ak sa jej to nebude páčiť.
EVIL – Bude sa jej to páčiť. Len rob to isté, čo si videl v noci v telke.
JA – A si si istý?
EVIL – Nepýtaj sa také kokotské otázky!
JA – Už zase mám ten zvláštny pocit.
EVIL – To je v poriadku. Rovnako ako minule, keď si sa pozeral na tých ľudí v telke.
JA – Nemal by som sa jej najprv opýtať?
EVIL – Odpoveď poznáš.
JA – Okej, idem na to.
EVIL – Noo vidíš. Tak a jemne. Krúživé pohyby. A pohladkaj ju po nohe. Výborne. Vidíš? Zamrvila sa.

Izbou sa ozvalo tiché zívnutie, z ktorého akoby vychádzala otázka.

JA – Ach ja nemôžem!
EVIL – HEJ! Čo robíš? Choď späť! Išlo ti to dobre!
JA – Ja nemôžem. Nie je to správne.

Osem rokov – to bol pre mňa naozaj zvláštny vek. Ničím som si nebol istý. Všetko ma strašne ovplyvňovalo. Tri dni pred Silvestrom som sa v noci vkradol do obývačky, zapol som telku a prvýkrát v živote som videl porno.

Teraz sa krčím v spálni rodičov a mám triašku. Z obývačky počujem opilecké výkriky. Návšteva navrhuje, že je čas ísť vonku a pripraviť svetlice. Staré milénium končí, to nové začína. Izbu na chvíľu osvetlila skorá silvestrovká raketa.

EVIL – Chceš to urobiť?
JA – Ja neviem.
EVIL – Ak by si nechcel, tak nad tým neuvažuješ.
JA – To nie je pravda.
EVIL – Samozrejme že je. Ja nemôžem klamať. Sám to veľmi dobre vieš. Klamať samému sebe sa nedá!

Hah, vtedy som mu ešte všetko veril. Táto ilúzia sa behom nasledujúceho mesiaca rozpadla.

JA – To že niečo chcem ešte neznamená, že to urobím.
EVIL – Prečo nie?
JA – Pretože… Pretože je to tak!
EVIL – Pretože to nie je správne?
JA – Áno!
EVIL – A čo je správne? Ako to rozlíšiš?
JA – No… Tak že to viem! Hovorí mi to svedomie.
EVIL – Je správne odpisovať v škole?
JA – Ja neviem.
EVIL – Ako to že nevieš? Škodí to niekomu?
JA – Tomášovi to uškodilo. Moja sestra sa s ním nebaví.
EVIL – Nezaslúži si to.
JA – Tomáš bol potrestaný.
EVIL – Hej.. Neprešiel ani mesiac a už si na to nikto nespomenul. 
JA – Fajn.. Tak incident v škôlke nakoniec dopadol dobre. Ale toto je niečo iné!
EVIL – V čom? Čo zlé sa jej stane? Bude sa jej to páčiť, tebe sa to bude páčiť, všetci budú spokojní. Ale ty si sa už dopredu posral. Si nanič. Zbytočný. Neschopný. Nikdy nič nedokážeš. Skončíš niekde pod mostom, sám a nikto ťa nebude mať rád.

Toto ma dostalo. Poznáte ten pocit, kedy sa z ničoho nič rozplačete. Pretože sa niečo stane v o vaše hlave. Neviete to zastaviť. Príval myšlienok stále silnie až sa to nakoniec nedá vydržať a existuje iba jedna cesta von.

EVIL – Haha! A teraz reveš. Jak malé decko. Iba potvrdzuješ moje slová. Si úplné hovno! Pamätáš si..
JA – Fajn!
EVIL – Budeš poslušný?
JA – Áno.
EVIL – Tak sa vráť späť do izby.
JA – Okej.

Potichu som otvoril dvere a vkradol sa dovnútra.

JA – Stále nerozumiem, prečo to robíme.
EVIL – Pretože to chceme.
JA – To nie je dobrý dôvod.
EVIL – To je ten najlepší dôvod. Navyše, robia to všetci.
JA – Nie takto. Nie…
EVIL – Prestaň hovoriť nie.
JA – Fajn.
EVIL – Stiahni z nej perinu.
JA – Čo ak niekto príde?
EVIL – Za chvíľu je polnoc. Všetci sú vonku a budú sa pozerať na ohňostroj.

Perina so šuchotom spadla z postele. Stál som tam v mesačnom svite. Červený displej hodiniek ukazoval dve minúty do polnoci. Zvonku sa už ozývali rany petárd a občas izbu osvetlil výbuch svetlice. Bol to zvláštny pocit. Pomaly som sa k nej priblížil a znovu som ju začal hladkať. Rukou som sa jej dotkol oblasti medzi nohami – ozval sa jemný vzdych.

EVIL – Vidíš? Funguje to. Presne tak, ako v tom filme.
JA – Máš pravdu, asi na tom nič nie je.
EVIL – Pokračuj.
JA – Veď áno. 
EVIL – Áno.
JA – Čo ak sa zobudí?
EVIL – Myslím, že už sa zobudila.
JA – Sakra

“Aach, aaach, aaaaach!”

EVIL – Noo, pekne vzdychá. Tak už sa uvoľni aj ty.
JA – Veď hej. Som vzrušený.. a nervózny
EVIL – Vravel som ti, že to bude v pohode.
JA – Idem na to.

“Čo to robíš?”

– ozvala sa rozospato

“Psst.”

Aaach, cmuq cmuq, aaach, cmuq aaaach

“Páči sa ti to?”

“Rýchlejšie!”

EVIL – No vidíš. A ty si pochyboval!
JA – Ach..
EVIL – Babka o tebe hovorí aký si anjelik.
JA – Teraz mi nepripomínaj moju babku!

Ľudia si myslia, aké sú deti roztomilé. Aké sú nevinné. Nič také ako nevinnosť detí neexistuje. Ľudia sú od prírody nemorálni, zlomyseľní, nenávistní, bezcharakterní, démonickí…

A deti? Deti ešte nie sú “opravené” spoločnosťou. V deťoch nájdete nefiltrovanú temnotu. Ja som si tú svoju udržal po celý život. Nenechal som sa nikým ovplyvniť.

“Deti, vstávajte a poďte sa pozrieť na ohňostroj.”

EVIL – No do piči.

Vŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕzg

V dverách izby stojí zarazený otec a pozerá sa, ako súložím so svojou sestrou. V prvom momente som nepochopil vážnosť situácie. Môj mozog bol na výlete, oči som mal pretočené dozadu. Spomínal som na časy, keď sme ešte boli obaja v mamke. Ja, aj moja sestra. Spolu.

Môj prvý sex mi to pripomenul. Pripomenul mi, ako sme kedysi boli jedným telom, jedným vedomím, jednou dušou. Ešte predtým, než nás život rozdelil. Ešte predtým, než doktor rozstrihol pupočnú šnúru. Znie to celkom poeticky, však?

EVIL – Heeej! Máme problém!

“Čo sto robíte?!?”

Diablik vo mne sa zarazil. Mal som pocit, akoby mi chcel ujsť z hlavy. Bol som na to sám. Tak ako vždy, keď jeho plán nevyšiel. Tak ako s Tomášom. On sa skryl a ja som musel jednať.

No… tak som teda jednal.

Zvonku bolo počuť obrovský hluk. Hodiny práve odbili polnoc. Začal rok dvetisíc! Dvojka a za ňou tri nuly. Kvôli žiare ohňostroja by sa v mojej izbe dalo aj čítať. Vonku búchalo toľko petárd, že nebolo absolútne nič počuť. Cítil som, ako silno mi bije srdce.

Čas sa pre mňa zastavil. Ubehli sotva dve sekundy, no pre mňa to bola celá večnosť. Nakoniec som dospel k rozhodnutiu. Plne som pochopil vážnosť situácie a našiel som riešenie.

Otec, biely ako stena, so zdeseným výrazom v tvári pomaly kráčal k nám. Moja sestra jačala. Schmatol som ťažkú trofej, ktorú som v lete vyhral v behu na 1500 metrov, kopol som otca medzi nohy a tupým koncom trofeje som mu zasadil úder do hlavy.

Krv ostriekla stenu a poličku s knihami. Kúsok otcovho mozgu pristál sestre na tvári. Následne na ňu padol aj otec.

EVIL – Žiadni svedkovia!

Schmatol som vankúš a pritlačil som jej ho na tvár. O dve minúty bolo po všetkom. Kvôli hluku vonku nebolo nič počuť. Žiadni svedkovia. Čistá práca.

Toto boli prvé dve vraždy nového milénia. Chlapec, vek osem rokov, znásilnil svoju sestru – dvojča. Keď bol odhalený, zabil svojho otca a sestru zadusil. Samozrejme, verejnosť na druhý deň v správach počula trochu inú verziu. Stal sa zo mňa tragický hrdina.

Šťastný nový rok ľudstvo! Toto bude krásne milénium!

A bolo… Moje najlepšie.

sledujte qTube na facebooku

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here